Pár dní v Taliansku...

                Päť dní na konci mája malo špeciálnu príchuť pre niekoľko študentov našej školy. Šestnásťčlenná skupina poskladaná z 3.A, 3.B, 3.D a 3.F si totiž v tomto čase odskočila na výmenný pobyt do Talianska.

                Naozaj sa nám zdá, že sme do jedlom a vínom preslávenej krajiny išli len na otočku, pretože sme sa ani nenazdali a cestovali sme domov. Aj keď sa cesta zdala nekonečná, po mnohých hodinách tŕpnutia nôh v mikrobuse sme konečne prekročili rakúsko-talianske hranice.

                Našou prvou zastávkou bolo San Maríno. Tento mestský štát na území Talianska je najstaršou republikou na svete. Ohúrilo nás svojím výškovým usporiadaním a výhľadmi. Najmä tie zo skalného opevnenia boli dokonalé

                V sobotu večer sme dorazili do školy v Recanati, kam chodia naši Taliani. Pripravili pre nás malé uvítanie s občerstvením. Zvítali sme sa, popárovali a zamierili do svojich rodín.  Počas pár dní za hranicami sme s nimi navštívili Casa Leopardi, rodný dom miestneho slávneho talianskeho básnika a taktiež sme sa zúčastnili flashmobu na oslavu výročia jeho básne L´Infinito.  

Jedli sme v pravej talianskej reštaurácii a navštívili mnohé mestečká. Napríklad prístavnú Anconu, upršané Sirolo, ktoré nám ale rozjasnila súťaž o najkrajšiu fotografiu.  Návšteva prímorských oblastí Porto Recanati a Porto Novo sa kvôli dažďu javila ako zbytočná, no opak bol pravdou. V Porto Recanati sa hŕstka Slovákov a Talianov predsa len rozhodla okúsiť rozbúrené more. Šestnásť stupňov alebo nie, nemohli sme sa predsa vrátiť domov bez overenia, či je more stále také slané, divoké a nekonečné ako sme si ho pamätali. V našom prípade bolo aj nebezpečné, keďže sa blížila búrka, ale až na jedny chytené priedušky sme to zvládli.

                Vďaka pani profesorke Beatrice sme sa naučili čo-to po taliansky, po vyučovaní nás čakal obed v školskej jedálni, ktorý sa veľmi ponášal na ten náš...

                Ani sme sa nenazdali a prišiel posledný deň, streda. Ráno sme sa rozlúčili s talianmi, ich profesormi a na obed nás čakala naša posledná zastávka- Bologna. Je to krásne a veľké mesto s mnohými pamiatkami, rovnakými uličkami, v ktorých sa ľahko stratíte. Veľmi  nápomocné boli arkády, chodníky, ktoré boli súčasťou budovy, takže boli kryté. Uvoľnili nám ruky od dáždnikov, takže sme mohli niesť viac tašiek so suvenírmi... Šikovné.

                Okolo pol štvrtej popoludní sme vyrazili z Bologne a skoro ráno nás už vítali rodičia na Slovensku. Myslím, že hovorím za všetkých, keď poviem, že sa nám výlet veľmi páčil a už sa nevieme dočkať septembra. Vtedy totiž naši Taliani zavítajú na Slovensko a my im môžeme oplatiť ich láskavosť.

                Za všetko ďakujeme našim pani profesorkám- Belanovej, ktorá celý výmenný pobyt už druhý rok organizuje a skvele zvláda slovenských aj talianskych študentov. Bez jej prekladu by sme boli pri rýchlo hovoriacich Talianoch stratení.  Tiež pani Anderlovej, ktorá bola ako sprievod skvelá a pomáhala nám kde sa dalo.